Nebezpečný systém

15.02.2024

  Ako medziludské vztahy ohrozujú náš zivot, zdravie či štastie Ivan Verný, slovenský psychiater a dipl.procesorientovaný psychoterapeut zijuci v Zürichu pouziva vo svojej praxi a v psychoterapeutických seminároch systemické konštelácie a procesorientovanú psychologiu.   Bol raz jeden muž. Jeho zlostná povaha mu prinášala v živote veľa premárneného času a strácal dobrých priateľov. Raz sa vybral za jedným starým mužom a spýtal sa ho, ako by sa  mohol naučiť ovládat’ tohto démona svojho hnevu. Starec mu poradil, aby sa usadil v starej vyschnutej oáze hlboko v púšti, sedel medzi polovyschnutými stromami a čerpal poloslanú vodu pre všetkých pocestných ,ktorí sa tam objavia. A tak tento muž odišiel do púšte, so snahou prekonat’ svoj hnev. Dlhé mesiace čerpal oblečený do biedneho habitu so zakrytou tvárou vodu a dával ju každému, kto išiel okolo. Jedného dňa prišiel k oáze tmavý jazdec a opovržlivo sa pozrel dolu na muža, ktorý mu ponúkal vodu. Poškľaboval sa nad zakalenou vodou, odmietol ju a napľul do nej. Muž ponúkajúci vodu sa tak rozčúlil, že úplne zaslepený hnevom  zrazil tmavého jazdca z ťavy a na mieste ho zabil. Ach nie! Okamžite zosmutnel, že sa nechal uniest’ hnevom. Náhle sa veľkou rýchlosťou prihnal další jazdec. Pozrel sa na mŕtveho muža  a povedal: “ Allah akbar! Allah je velkýi!   Zabil si muža, ktorý bol na ceste zavraždiť’ kráľa!” V tom okamihu sa zakalená voda v oáze vyčistila, zosladla a uschnuté stromy sa zazelenali a začali kvitnút’.   Na jednom seminári o systemických konšteláciách bol jeden z účastnikov opakovane volený ako reprezentant otcov, či starých otcov, vždy zlostných, ohrozujúcich, či nebezpecných pre ostatných členov rodiny. Po tretej takej úlohe sa zaujímal, či to môze mat’ niečo do činenia s jeho vlastným osudom a ja som sa ho opýtal, či sa v jeho rodine nachádzal niekto, kto bol násilný. Na to rozprával o dvoch praprastrýkoch, ktorí asi pred 120 rokmi v ich malej dedinke zabili vyberača daní. Ked’ to prišli žandári vyšetrovať, tak sa nikto nepriznal a nikto ich ani neudal, všetci sa tvárili, že nevedia, ako sa to mohlo stat’.  Zda sa, ze nikto za tento čin nepykal, len sa v rdine zacala bjavovat’ “melancholia”, ktorú dnes nazyvame “endogénna depresia”. Môj prvy ucitel prace so systemickymi konstelaciami by k tomu prikladu pove-dal, ze ta depresia je podvedomy pokus potomkov pykat’ za neodpykany zlocin, cize nemat’ sa lepsie, ako obete predkov. To vidavam casto u potomkov ludi, ktori arizovali židovské domy a obchody, resp. prebrali majetky sudetských Nemcov. Pri práci so systemickými konšteláciami stavajú klientky a klienti modely svojich systémov pomocou iných účastníkov seminára, alebo pomocou symbolov (vankúše, malé figúrky, alebo jednoducho hárky papiera, na ktoré sa naznačí smer pohľadu); dbá sa o blizkost’ a vzdialenost’, smer, či uhol postavenia. Po rozostavení sa terapeut spýta, kto zo zástupcov systemických častí niečo vníma (ide o telesné pocity, emócie alebo myšlienky) respektíve  čo sa počas stavania konstelácie mení. Do symbolov sa klient/-ka, alebo terapeut/-ka vcíti, tým, že sa bud’ na symbol postavi, alebo sa ho dotkne. Potom sa pomocou intuicie, priestorového vnimmania a empiriky hladaju nové pozicie a z kontextu a toho co zastupitelky a zastupitelia hovoria, sa vytvaraju ritualne vety. Ritualne vety oslovuju jednoduchy kontext, ktory upadol do zabudnutia,napr. “Ty si môj starsi brat a ja som mladsi”. To implikuje: “ty mas viac prav a povinnosti v rodinnej hierarchii ako ja a ja si smiem zelat’  Tvoju podporu” . Tento kombinovany proces umozni hlbsi pocit pohody. Klient/-ka je na zaciatku svedkom, neskôr castou toho procesu a väcsinou stoji na konci v obraze, ktory ztelesnuje mozné riesenia. Práca so systemickými konsteláciami je založená na skúsenostiach psychodrámy J.L.Morena, rodinného tesania Virginie Satirovej, kontextuálnej terapie Ivan Borszomenyi Nagya, zaoberám sa touto metódou od roku 1984, ked’ som spoznal nemeckého terapeuta Berta Hellingera. Mnichovsky profesor logiky Matthias Varga von Kibéd a jeho manzelka, psychologicka PhDr. Insa Sparrerovà vyvijaju dalej tuto metodu, stavaju aj telesné, ci psychické symptomy, organizacie, sny a casti filmovych scenarov na preskusanie dramatického vyvoja. V ich praci integruju aj hypnoterapeutické elementy (Milton Ericson) a terapiu zamierenu na ciele a riesenia (Steve de Shazer a Kim Insoo Berg).   Bert Hellinger hovorí o rozličných druhoch emócií: primárne, intenzívne city, ktoré vždy vedú k činom a tým spôsobom vyprchajú, sekundárne emócie, ktoré sú rozvláčne, dlhotrvajúce a zabraňujú konaniu a sú náhradou primárnych emócií. U sekundárnych emócií treba zistiť, aké primárne pocity zakrývajú a tým im pomôct’ vyjsť napovrch. Ďalej existujú prebraté emócie. Sú to emócie, ktoré patria niekomu z predošlých členov systému a ktoré síce nesieme, ale skôr ako osudovú záťaž.  Tieto pocity treba vracat’ tam kam patria, ak sa dá. Ovšem stretávam sa vo svojej praxi s klientami, ktorí sa prevzatých emócií neradi vzdávajú, jednak lebo si na ne zvykli a jednak, lebo nám osudové bremeno dáva pocit dôle žitosti, alebo zo strachu, že keby som pripustil lásku k otcovi, ktorý opustil moju matku pred 20 rokmi, ale teraz by sa so mnu rád stretol, tak by som sa musel obávat’ straty matkinej lásky, ktorá otca 20 rokov očierňovala a osočovala ho. Tento strach zo straty spolupatričnosti je mohutnou brzdou zmien. V terapii upozorním na tieto fenomény a na to, že zmeny sú možné len natoľko, nakoľko sú klientky a klienti ochotní vzdat’ sa pomsty, vyčitiek, nevôle, hnevu a rozhorčenia.   Otec jedného 8-r. chlapca chcel postavit’ systém svojej sucasnej rodiny, lebo jeho syn mal astmaticke zachvaty. Pocas priebehu tej systemickej konstelàcie vyslo najavo, ze tento otec sa hanbi za svojho otca, ktory bol v SS. Ked’ zvolil a postavil zastupitela do priestoru, tak sa jeho “syn” rozkaslal a mal tazkosti s dychanim. Vyslo na javo, ze dedo bol v jazdeckej jednotke SS a chlapcek je alergicky na konske vlasy. Je to nàhoda alebo osudové spojenie? Sice sme urobili procesovù pràcu pomocou rituàlnych viet, ako “Ty si a zostanes mojim otcom a zaroven musis niest’ celù zodpovednost’ za Tvoje ciny pocas vojny” alebo k synovi: “Kôn nemôze za to, co dedo vykonal”  a “Tvoj dedo je mojim otcom, teraz vidim jeho ciny  a Ty smies byt’ jednoducho dietatom.” Ci a ako to realnemu chlapcekovi pomohlo to neviem, ale v konstelacii prislo k velkej ulave a skusenosti ukazuju, ze to pôsobi na nepritomnych clenov systému.  Dalo by sa diskutovat’, ze alergia toho chlapca chce upozornit’ na dedove ciny pocas vojny, zakryté mlcanim a otcovou hanbou.   49 ročná žena s pokročilou rakovinou prsnika prišla na seminár, lebo chcela spracovat’ veľmi napätý vzťah k svojmu staršiemu bratovi. Keďže nebolo jasné, či je vôbec v stave ešte raz cestovat’ 1000 km, aby mohla brata navstíviť,  navrhol som jej, aby postavila niekoho za seba, za brata a za smrť. Jej zástupkyňa (voláme ju “fokus”) mala oči len pre smrť, brat ju vôbec nezaujímal. Pomaly sa k svojej smrti priblížila, chytila ju nežne za ruky, dlho sa jej pozerala do očí a až potom povedala “bratovi”: “Mám Ťa rada, teraz Ťa tu nechám a mysli si o mne, čo chceš.” Klientka plakala a zároveň nechcela uveriť, že toto by mohlo byt’ jej riešenie. O niekoľko mesiacov ochorela tak, že nemohla opustit svoj byt, nikoho nechcela vidiet’ a jej manžel mi potom rozprával, že sa niekoľko krát pokúšala dostat’ od svojho brata uznanie pre závažnosť a smrtelnost’ svojej choroby. Až ked’ ju niekoľko krát ignoroval, spomenula si vraj na svoju konšteláciu a poznamenala: “Asi mi je moja smrt’ priaznivejšia, ako môj vlastný brat.” A pol roka na to zomrela.   Metódu systemickych konstelacii som použil prvý raz v r.1987, ked’ na jednom seminári jedna účastníčka spomenula, že jej 12-r. dcéra má zrazu ťažkosti so školou a že sa jej  náhle veľmi zhoršil zrak. Postavila svoj súčasný rodinný systém, kde sa zástupkyni dcéry okamžite zahmlil zrak kde sa zástupkyňa klientky a zástupca jej manžela tvrdošijne stavali do opozičných pozícií. Ked’ som sa ich pýtal, čo sa s nimi deje, povedali, že si nedôverujú. A tak vyšlo najavo, že sa chystá rozchod rodičov, na čo dcéra zrejme somaticky a psychicky reaguje. Navrhol som “rodičom”, aby “dcére” povedali (ak to tak cítia), že zostanú jej rodičmi , aj ked’ sa rozídu ako pár.  Na to sa “dcéra” uvoľnila, jej zrak a myslenie sa vyjasnili a o niekoľko mesiacov neskôr prišiel manžel ku mne do terapie spracovať rozchod a rozprával, ako sa stav ich dcéry zlepšil a stabilizoval a nové okuliare nechce nosit’, lebo ich vraj nepotrebuje.   Prečo chodia ľudia na semináre, kde sa ponúka práca so systemickými konšteláciami? Preco prichadzaju mnohi do mojej praxe so ziadostou “postavit’ si systém”? Veľa ľudí má neuspokojivé osobné alebo pracovné vzťahy, skúsenosti s opakovanými frustráciami, či zraneniami, s ubúdajúcou sebadôverou, s nedostatkom odvahy pre zmeny a zaroven túžbu po pomoci, ktorá by ich doviedla k zmenám, ak možno bez rizika straty, či nutnosti niečoho sa vzdať, aj keby to bol “len” sen. Niektorí účastníci prichádzajú s túžbou uplatnit’ úspešne svoje talenty, nájst’ dobré miesto v živote, vymanit’ sa z pút rodinných tradícií, či viery, ktoré im doteraz dávali aj pocit spolupatričnosti a istoty a bez ktorých sa obávajú osamelosti. Ini maju chronické symptomy (napr. migrénu), ktoré “zdedili” po predkoch.    28-r. zena mà migrénu od 14tich, 3-5kràt za mesiac, sotva vlàdze pracovat’. Jej matka a matkina matka, dokonca prababicka trpeli bolestami hlavy. Kleintka uz “vsetko” skusila, ale doteraz nic nepomaha. Postavila seba, svoju matku, babku a prababku. Po urcitej dobe jej fokusu bolo mozné postavit sa zoci voci svojim predkom, uklonit’ sa pred ich bolestnym osudom a povedat’: “som jedna z Vàs a som ako Vy – len trosku odlisnà. Budem hladat’ novy, kreativny spôsob, ako môzem Vàm a Vàsmu osudu prejavit’ uctu.” O rok neskôr som ju stretol v meste a rozpravala mi, ze zacala studovat’ chémiu. Takyto spôsob lojality vidavame casto; deti si zabezecuju spolupatricnost’ tym, ze z làsky systému napodobnuju svojich rodicov, alebo vytesnenych predkov.   Rodicia jedne 17-r. dievciny si robia starosti,lebo pred rokom zacala zurit’ proti rodicom, alebo tràvi hodiny melancholie vo svojej izbe a jej skolské vykony sa masivne zhorsili.  Normàlna pubertacka kriza? V systemickej konstelàcii sucasnej rodiny vyslo na javo, ze sa jedna otcova teta v 16tich zamilovala do evanjelického spoluziaka, ale nesmela s nim chodit’,lebo jej rodina je silne katolicka. Pukos o sebevrazdu sa nepodaril, ale po opakovaných psychozach ju dlhodobe psychiatricky hospitalizovali. Akonàhle bola jej zastupiteka postavena v priestore, sa “dcérina” nalada zlepsila a dcera zacala prejavovat’ zaujem o okolie. Otec po konstelacii povedal, ze tato teta este zije, ale on ju este nikdy nestretol a jeho matka sa o nej od jeho detstva nezmienila. V tomto kontexte by sa dalo tvrdit’, ze spravanie dcery je pokus rodinu upozornit’ na existenciu a utrpenie otcovej tety – o ktorej nikdy nepocula.   Nádej na magickú pomoc je pascou, lákajucou terapeuta do role mága, čarodejníka. Jeden z mojich učiteľov na to povedal: psychoterapia je skratkou na ceste  vvoja k cieľu, ku ktorému by sa snáď klienti a klienky dostali aj sami. Snažim sa im tieto skratky ukázat’, ale vykročiť po nich musí každý sám.   K psychiatrovi pride bledý, unavený muž a hovori: “Pán doktor, už som celý uťahaný. Každú noc sa mi sníva o trojhlavom drakovi, ktorý ma ohrozuje a chrlí na mňa oheň’; prebúdzam sa celý vystrašený a neviem sa na nič sústredit’. Dá sa s tým niečo robit’? Lekár ho pozorne vypočul a utešujúco mu povedal: “Nebojte sa, niečo s tým samozrejme urobíme, len Vás musím upozornit’, že to môže trvat’ dlho, niekoľko mesiacov a bude Vás to stát’ 150 až 300 dolárov týždenne.” Muž sa zamyslel a nakoniec povedal: “No, viete čo, radšej pôjdem domov a pokúsim sa s tým drakom skamarátit’.”   Tento postoj  podporujeme pomocou procesorientovanej psychológie. Procesorientovaná psychológia (POP), ktorej hlavný predstaviteľ je Arnold Mindell, je zakorenená v analytickej psychologii C.G.Junga, v Taoizme, šamanizme a používa techniky z gestaltu, psychodrámy a iných smerov humanistickej psychológie. Klientovi zo zmienenej anekdoty pomôžeme vypátrat’, kto, alebo čo je v jeho živote jeho drak, čo tie tri hlavy od neho chcú, ako by sa s ním mohol spriatelit’, zahrat’, lietat’s nim, stat’ sa drakom tam, kde to potrebuje.   Asi 60-r. muž, silný fajčiar, by chcel prestat’ fajčit’ a zaoberal sa svojou závislosťou od fajčenia fajky a cigariet. Navrhol som mu, aby postavil seba samého a niekoho za svoju závislost’. Vzniklo z toho zápasenie a jeho asociácia bola zápasenia biblického Jakuba a anjelom (“a nepustim Ťa, kým ma nepožehnáš”). V práci so systemickými konšteláciami treba klientovi prenechat’ odpovede na otázky, ktoré by sa v POP osobne vypracovali: Ako bude vediet’, že ho ten “anjel”  žehná? Ako to spozná vo vzťahu, pre ktorý túto zmenu chce? Aké kvality má  jeho “závislosť” ( v tejto práci mala intenzitu ako “vášeň”)? Ako sa dostane k tým kvalitám inak, ako fajčenim?   Zaujímam sa o rozprávky, lebo som v práci s transakčnou analýzou spoznal , aké sú dôlezité pre vytváranie “scriptu”, čiže životného scenára, ktorý si vytvárame v predškolskom veku na základe rodinnej atmosféry, kultúry, v ktorej vyrastáme a rozprávky, poviedky, dnes televízne seriály a filmy sa stávajú červenou niťou našich scenárov. Neskôr tieto scenáre každodenne inscenujeme a naše vnímanie je nimi obmedzené. Vymaníme sa z ich moci, až ked’ ich odhalíme, čiže si uvedomíme, v akej rozprávke sme doteraz žili, alebo ak sa “nám podari” scenár dokonale inscenovat’. Ale potom mnoho ľudi nevie, ako ďalej, lebo potrebujú nový scenár – a to je jeden z dôvodov, prečo ľudia idú bud’ ku kňazovi, alebo do psychoterapie.   Mladá žena, 27-r., nevie kam patrí, má stáleho partnera, ktorého miluje, ale pravidelne sa zamiluje do druhých mužov. Podobne to preživa aj voči krajinám, v ktorých žije. Vyrastla vo Švajčiarsku, študovala v Paríži, žila už v Kanade, v Južnej Afrike, ale nikde sa jej nepodarilo  nájst’ domov. Keďže som ju cez prestávku počul rozprávat’ krásnou spisovnou nemčinou, spýtal som sa, kde sa to naučila. Matka, ktorá takou nemčinou hovorí, pochádza z Pruska, terajšieho Poľska. Postavili sme niekoho za ňu, za jej muža, jednu osobu za tých iných mužov a na jednom konci miestnosti sedel niekto za Švajciarsko (“Vaterland”, otcove korene) a na druhom konci sedel niekto za Prusko (“materština”, matkine korene). Na začiatku bola jej zástupkyňa (fokus) neistá ku ktorému z mužov sa má obrátit’, v určitom momente sa “Prusko” netrpezlivo spýtalo: “Na čo som vôbec tu, ked’ sa nikto o mňa nezaujíma?” a až vtedy si fokus uvedomil, že Prusko existuje, vyvinul o Prusko záujem, išiel tam na návštevu a symbolicky sa Prusku ako matkiným koreňom a časti kultúry, ktorú ako materštinu v sebe nosí poklonil a až potom bolo pre ňu možné vrátit’ sa k partnerovi a zostat’ u neho.   Mnohí účastníci mojich seminárov nevedia, ako ďalej v živote, vo vzťahoch, v profesionálnom vývoji, stratili kontakt so životnými víziami, alebo nevedia, že doteraz žili podľa predstáv svojho okolia a nesledujú svoje vlastné sny o živote. Asi 35-r. žena, zamilovaná do chlapa, ktorý je vraj tiež zamilovaný do nej, ale vrátil sa zase k svojej “ex”. Klinetka vydáva veľa peňazí za veštenie z karát, lebo chce vediet’, či sa jej milovaný k nej zase prikloní. Chce postavit’ tento systém, aby zistila, ako sa dostat’ k svojmu cieľu. Navrhol som jej, aby postavila seba (fokus), milovaného, jeho ex a svoj cieľ a ako context dosiahnutia cieľa zvolila niekoho za svoju matku a najlepšiu priateľku (tieto dve reprezentantky zostali sediet’). V prvom “obraze” stál cieľ za chrbtom fokusu, na to som ju poprosil, aby mi naznačila svoju časovú líniu v priestore, t.j. kde sa nachádzajú jej minulé a kde jej budúce obrazy a vyšlo najavo, že minulost’ je za ňou a budúcnost’ pred ňou. Z toho vyplýva, že jej cieľ stoji v “jej minulosti”. Fokus o tento cieľ nemá záujem, ale naopak, cieľ má záujem o fokus a ked’ sa matka ozvala, tak cieľ zajasal. Z toho vyplýva, že tento cieľ má veľa do činenia s matkou a mohol by to byt’ dokonca “matkin cieľ (pre dcéru)”, ktorý si klientka privlastnila. Ked’ postavila iný, vlastný cieľ, tak fokus dostal okamžite viac energie, milovaný sa stratil v pozadí, jeho ex začala mat’ o fokus záujem a predošlý cieľ sa jasne nasmeroval na matku, ktorá našťastie fandila aj novému cieľu svojej dcéry. Žiaľ klientka povedala, že nevie, čo by mohlo byt’ jej vlastným, iným cieľom, ale o týždeň mi písala, že sa rozlúčila so všetkými predošlými milovanými a teraz sa sústreďuje viac na svoj profesionálny výcvik a ujasňuje si, aký vzťah naozaj chce a hľadá.   Navrhujem Vám malé cvičenie . Zvoľte si jeden vzťah, ktorý Vás momentálne zamestnáva a dajte si otázku: “Ak by mal B(oh), či božská sila s Tebou nejaké úmysly, na čo Ťa priviedol / priviedla práve do tohto vzťahu?” Aby sa Vám túto otázku podarilo zodpovedat’, musite sa dostat’ do “metapozicie”, to znamená, že sa musíte dostat’ do dostatočnej emocionálej vzdialenosti, či odpútania od tejto vzťahovej situácie. Jedna z možností je predstavit’ si seba, alebo niekoho, kto Vám je priaznivo naklonený a vo vysokom veku (nad 80-r.) a pozrite sa na momentálny vzťah z tejto perspektivy: Čo Vás teraz napadá? V POP si myslíme, že každý vzťah má vývojový cieľ, ktorý nám je samozrejme väčšinou nevedomý a na to, aby sme sa mohli individuovat’, čiže ďalej vyvíjat’ je našou úlohou zistit’ ktorým smerom nás tvorivá sila smeruje. Čiže život nám ponúka lekcie, ale nie vždy sme ochotní (či schopní) sa učit’. Ale je to žiaľ ako v reálnej škole: čo sa deje s nepozornými žiakmi, ktorí nerobia domáce úlohy? Tí opakujú úlohy, alebo aj triedu, alebo sa sústredia na iné predmety, v ktorých sú úspešnejší.   O žabiakovi Bolo raz jedno královstvo, v ktrom zila princezna milovaná svojimi rodičmi aj poddanymi. Rada sa hrávala v zámockej záhrade a ked’ si pohadzovala svoju zlatù loptu, tak jej tá spadla do studničky. Zùfalo sa rozplakala a ako tak nariekala, vynoril sa z vody skaredy a slizky žabiak a prehovoril: “čo mi dás ked’ Ti prinesiem Tvoju oblubenù hračku?” Princezna mu ponukala zlato, saty a iné hračky, ale žabiak chcel len byt’ jej druhom a jest’, pit’ a spat’ s nou a kedze jej ta zlatá lopta bola velmi dôležitá, nakoniec sùhlasila. No len čo mala svoju loptu utiekla na zámok a na žabiaka ani nepomyslela. Ked sedela s rodičmi pri večeri, ozvalo sa po zàmockou brànou: “Kvak, kvak, otvor mi milà moja.” Kràl’ sa začudoval, čo to je za hosta a ked’ sa dozvedel od zdràhajùcej sa princezny čo sa stalo povedal: “Nedà sa nic robit’, čo si slùbila musìs dodrzat’.” A tak zasadol žabiak na kralovsky stôl, vedla princezninho taniera a musela ho krmit’ a napàjat’. Ked’ nastala noc, chcela princeznà utiect’ do svojej komnaty, ale žabiak sa okamzite ozval a na kralov prikaz ho musela zobrat’ so sebou. Ale ked’ povedal: “Kvak, kvak, uloz ma k sebe do postele”, tak pochytil princeznu taky hnev a zlost’, ze schytila žabiaka za nohu a celou silou nim prastila o stenu. A tu sa zrazu objavil svàrny princ a dakoval za zàchranu a oslobodenie. Viem, ze existuje aj verzia, kde princezna žabiaka podozkà, a svojou làskavostou premenì, ale žial poznàm mnohé ženy, ktoré este stàle boskàvajù svojich neprìjemnych partnerov a dùfajù, ze sa z ich žabiaka raz stane princ. A aj som počul, že sa žena môze premenit’ na žabu, ak pobozkà žabiaka ;-). Americké feministky hosili tričkà s nàpisom: “musis poboskat’ mnohych žabiakov, kym najdes jedného princa”. Prečo sa v tejto rozpràvke dostane k slovu len otec kràl a nie princeznina matka? Je snàd’ tàto rozpràvka nàvodom na to ako zaobchàdzat’ s neprijemnym a vtieravym partnerom (aj ked’ mu je partnerka nejako zadlzenà)? Vztahy sù zalozené na rovnovàhe medzi dàvanim a branim, čize ked’ niekto nieco dostane, citi sa tak dlho zadlzeny, kym to v primeranej protihodnote nevrati, alebo sa aspon primerane podakuje. Vztahy sa casto rozchadzajù ak je nerovnovàha tak velka, ze sa nedà “splatit’”, alebo zadlzeny partner zacne zurit’ (vid’ sekundarne pocity: zùrivost’, namiesto vdaky). Mullah ovdovel, a oženil sa s vdovou. Ked spolu ležali v posteli, povzdychla si jeho nová žena: “Môj prvý muž bol láskavý a dobrý človek…“ Mullah to rozhnevalo a jej skrytú výčitku odrazil povzdychom: „Och, moja nebožka žena bola taká milá, taká sladká a tak mi vychádzala v ústrety…” Ked’ ale táto žena neprestala básnit’ o svojom prvom mužovi, tak ju jedného dňa Mullah tak vyhodil z postele, že si zlomila nohu. Tak podala na Mullah žalobu a hnala ho k sùdu. Sudca sa spýtal Mullah, čo na to chce povedat’. “Vaša sudcovská výsost’, máme jednu postel pre dve osoby. Toho večera k nàm prišiel prvý muž mojej ženy a moja prvá žena a Tí manželku vytlačili z postele, až spadla na zem. Pri tom si žiaľ zlomila nohu.” Sudca sa zamyslel, pochopil, oboch pokáral a poslal domov. Na seminár prišli manželia, ktorí sa často kvôli maličkostiam intenzivne hádajú, hoci sa navzájom milujú a chceli by žit’ v mieri. Pri anamnéze vyšlo najavo, že obaja už boli rozvedení a ešte sa hnevajú na predošlých partnerov. Tak sme postavili “ženu” a jej “ex-manžela” a “muža” a jeho “ex-manželku” a nechal som tie štyri osoby voľne sa pohybovat’. Po čase stála žena a jej ex zoči voči a muž stlál chrbtom k svojej ex, ktorá sa pozerala do diaľky.  “Žene” som navrhol, aby povedala svojmu ex: “ešte nie som s Tebou hotová” – na to sa klientka v publiku usmiala, “Zena” povedala: “som na Teba naštvaná a musim si to s Tebou vytmaviť” a ja som pridal: “aby nám bolo jasné, čo nás spájalo a čo nás rozdelilo”, na to sa “žena” usmiala a pridala môj dodatok. Jej “ex” sa spontánne ľahko uklonil a poďakoval za spoločné skúsenosti a prejavil nádej, že nájdu možnost’ zmierenia. “Muž” povedal do priestoru, že svoju “ex” nechce ani vidiet’, ona povedala, že jej to je jedno, lebo ju nikdy nezaujimal, ja som sa muža spýtal, či ten nezáujem cítil a aké pocity to v ňom vyvolávalo. Tvrdil zlomeným hlasom, že ho to hnevalo. Navrhol som jeho zástupcovi, aby povedal svojej “ex”(ak sa v ňom nič neprieči): “Tvoj nezáujem ma zraňoval” , načo sa klient v publiku rozplakal. Po chvíli som sa ho spýtal, či má poňatia, kam sa jeho ex pozerá a on povedal, že ked’ mala 4 roky tak jej zomrela matka. Ked’ sme oproti jeho “ex” postavili jej “matku”, začala sa od nej odvracat’, tak som sa jej spýtal čo sa deje. “Som na ňu nahnevaná, že ma opustila”; tak som ju nechal povedat’”Mama, ešte stále sa na Teba hnevám, že si ma opustila a velmi si mi chýbala” a nato sa “ex” rozplakala, priblížila sa k “matke”, objala ju a odtiaľ sa začala po čase obzerat’ za svojim bývalým mužom. Tomu potom povedala: “prepáč, postrádala som svoju mamu a pre Teba som nemala pozornost’” “Mužovi” (i klientovi) sa uľavilo a otočil sa voči svojej “ex” a povedal: “čo bolo to bolo, prajem Ti teraz viac štastia ako doteraz; ja mám teraz novú ženu.” Tá na to povedala: “No konečne, už dávno na Teba čakám!” stali si vedľa seba – a ked’ nezomreli, …… Rád by som sa poďakoval mojej priateľke a kolegyni PhDr. Zlate Šramovej za slovenské texty horeuvedených poviedok.  

čítať viac

Zobraziť detaily

Ivan at Voices of Meltingpot

15.02.2024

čítať viac

Zobraziť detaily